Nemusí byť vždy... pointa

Autor: Ivana Matulíková | 4.11.2015 o 3:35 | Karma článku: 8,20 | Prečítané:  464x

Len sa zamyslime, čím je náš osobný príbeh silnejší, srdcervúcejší, horúcejší, drsnejší a výstrednejší, tým sme nešťastnejší. Vtedy sa pýtame, čo sme komu urobili, že nemôžeme len tak v kľude existovať bez katastrof.

To, že nemusí mať všetko pútavú pointu, mi ukázali moje deti, dvojičky. Majú takmer 9 rokov a obrovskú fantáziu. Napokon, asi ako všetky deti. Tie moje si vymysleli svoj svet, ktorý má patričnú históriu vzniku, presné pravidlá, obyvateľov, kráľovnú, mestá, dedinky, prírodu, všetko. Tento svet si žije svojim čistým životom v ich hlávkach už od škôlky, to znamená dobrých 5 rokov. Tieto fantastické postavičky už pozná celé naše okolie, sú s nami každý deň a vždy si nájdu svoj spôsob, ako by hravo vyriešili bežné situácie, ktoré prežívame v reálnom živote.

Jedného dňa k nám zablúdila odvážna myšlienka - napíšeme o tom knihu! Keďže deti sú skôr ukecané a ja upísaná, úlohy boli jasné. A tak mi deti začali “diktovať”. Ako inak, od Adama. Keď sme popísali vznik planéty a zrodenie prvého života, žiadalo sa prejsť k jednotlivým druhom obyvateľov, ktoré na planéte žijú. A vtedy našu snahu začalo čosi brzdiť. To “čosi” viem presne pomenovať. Bola to pointa!

Detský svet je iný ako ten náš, dospelácky. Deti si fičia na úplne inej frekvencii. Presne vtedy som si to zreteľne uvedomila. Ich rozprávanie bolo o tom, ako vymyslení obyvatelia žijú a ako sa pohybujú, prípadne lietajú, čo jedia a aké farby majú radi. Encyklopédia druhov. Ako keď si zapnete National Geographic. A keď sme prebrali najmenšie detaily z ich života, vravím deťom: “No dobre, a teraz by sa tam už mohlo niečo stať.” A deti nechápali. “Akože čo stať, mami? Veď sa nemusí vždy niečo stať!” Moje vysvetľovanie, že ľudia potrebujú nejaký príbeh, nejakú zápletku, napätie a rozuzlenie, to všetko sa stretlo s nechápavými detskými pohľadmi. A tak mi došlo, že ak chcem pointu, musím si ju vymyslieť sama. A to už akosi nebude “ono”, to pravé detské čisté orechové…

Svet okolo nás nám stále ponúka príbehy. Aby médiá upútali našu pozornosť, príbehy sú čoraz silnejšie, srdcervúcejšie, horúcejšie, drsnejšie, výstrednejšie. Ak film alebo kniha nemá tieto atribúty, povieme: “To je o ničom!” Vytráca sa obyčajná jemnosť. Zabúda sa na pomalé plynutie. Otupuje sa vnímanie bytia. Byť len tak…

No presne po takom niečom predsa niekedy túžime. Len sa zamyslime, čím je náš osobný príbeh silnejší, srdcervúcejší, horúcejší, drsnejší a výstrednejší, tým sme nešťastnejší. Vtedy sa pýtame, čo sme komu urobili, že nemôžeme len tak v kľude existovať bez katastrof. V životoch svojich chceme pokoj, v životoch druhých - hlavne tých anonymných - uvítame silné príbehy. Samozrejme, pokiaľ ide o silné príbehy pozitívne, tie radi uvítame aj u nás doma.

Deti si dokážu užívať život bez silných príbehov. Stačí im vidieť zvieratko, ktoré beží cez lúku. Dokážu sa z toho tešiť, nadšene o tom rozprávajú starým rodičom. Práve to je pre nich ten príbeh. Dospelého by zvieratko zaujalo až v momente, keby niekoho hladné naháňalo…

Prečo potrebujeme pointu? Prečo potrebujeme silné príbehy? Prečo nevieme (alebo nechceme) byť ticho, len tak so svojimi myšlienkami? Nemáme na to čas? Nemáme na to “kapacitu”? Sme príliš múdri alebo dôležití či dospelí? Čo ak by sme si sadli na lavičku a len tak chvíľku nechali plynúť svet okolo nás? Skúsme to. 10 minút len tak byť. Bez knihy. Bez mobilu, bez tabletu. Bez slúchadiel v ušiach. Bez psa, ktorého tak či onak musíme vyvenčiť. Bez príčiny. Jednoducho - bez pointy.

Kto vie, možno nájdeme pointu práve v tom okamihu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?