Je dobré mnoho neočakávať, človek potom nie je sklamaný. Bola to kvalitná „wúdú teta“. Rozprávala sa so mnou tri hodiny. To, čo som si z tejto návštevy odniesla, nebol však zázračný návod na šťastný život. Nebol to ani prehľad udalostí, ktoré ma čakajú a neminú, nedozvedela som sa, či ma postihnú živelné (alebo len obyčajné, ľudské) pohromy. Odniesla som si niečo vzácnejšie. Schopnosť pozrieť sa na svoj život z nadhľadu. Z mega-nadhľadu. A to je v niektorých chvíľach fakt pecka!
Reč bola aj o mojich predchádzajúcich životoch. Tri hodiny sú tri hodiny. Wúdú teta videla, ako som žila, kým som bola a aké som mala partnerstvo, koľko detí som mala (12!!!), prípadne kto sa kvôli komu obesil, ...ťažké časy. Vravela ako som sa správala, ako som trpela, ako iní trpeli kvôli mne. Takto sme prešli nejaké štyri životy. Alebo päť...? Poznámky som si vtedy nepísala. Chyba. Už si nepamätám.
A tak som sa zase raz hlboko zamyslela... Rozmýšľala som, či v budúcom živote opäť zájdem za vešticou. A čo mi povie? Možno mi bude rozprávať aj o tomto živote. Uvidí ho tam? Povie mi, že som si niečo vytrpela? A ako sa potom budem na tento svoj život pozerať ja? Všetky emócie a vášne už budú dávno zabudnutou minulou inkarnáciou. Budú to pre mňa osudy „cudzích ľudí“ a ja sa na ne budem pozerať z diaľky. Tak ako teraz hľadím na všetky predtým, ktoré sa mi zlievajú. Dokonca možno mávnem rukou nad tým, že jeden život hore – dole.
Akoby z galaktickej diaľky na mňa tieto životy prehovárajú. Akoby mi šepkali.. neprežívaj to tak dnes.. aj na tento deň sa raz budeš pozerať z diaľky, z výšky.. z nadhľadu.
Z toho všetkého mi vyplýva len jedno. Hovorí sa tomu „Tu a teraz.“ V tom predsa musí byť zmysel. Nie v minulom živote, nie v tom budúcom. Tie nám vždy nejaká ochotná veštica môže porozprávať ako rozprávku. A nech už veríme na reinkarnácie alebo nie, skúsme sa menej trápiť. Skúsme ten nadhľad. Ak nie z predstavy viacerých životov, tak "aspoň" z pohľadu vesmíru. Na malého seba na veľkej zemeguli. Ono to niekedy pomáha. :-)