Masáž za pívóóó!

Autor: Ivana Matulíková | 11.11.2015 o 14:51 | Karma článku: 5,07 | Prečítané:  732x

Sedím v starom kupé starého vlaku a rozmýšľam, kto si dnes prisadne. A že mám náladu na niečo iné ako na vážnych spolucestujúcich, ktorí len tíško hľadia von oknom a chcú byť sami so svojimi myšlienkami.

Niekedy to ocením aj ja. Ale teraz som mala chuť na niečo zaujímavejšie. Keby sa niekomu chcelo rozprávať...

Možno to fakt funguje, to s tým pozitívnym myslením. Pretože do pár minút sa ozýva známa čeština a príbeh sa začína.

Prišla dvojica, muž a žena. On bol nevidiaci v strednom veku. Ona, asi jeho sestra, o niečo staršia, oči v poriadku. Bola som rada, že si mohli prisadnúť. Pred nevidiacimi mám úctu, obdivujem ich. Dvakrát som bola na „Neviditeľnej výstave“, vyskúšala som si tam hodinový pobyt v absolútnej tme za sprievodu nevidiaceho. A vravím s obrovskou pokorou, klobúk dole pred každým takým človekom. Ja som po hodine vyšla do svetla, oni zostávajú navždy v tme...

A tak som dúfala, že sa im bude chcieť rozprávať, že nazriem do zvláštneho ľudského príbehu, že si vzájomne čosi dáme, tak ľudsky. Rozprávať sa im chcelo. Nie síce presne tak, ako som si predstavovala, ale zaujímavý zážitok to teda bol.

Pri vstupe do kupé ma pán zľahka udrel svojim objemným ruksakom do nohy. Jeho spoločníčka mu to hneď vytkla a ich rozhovor sa začal:

Ona: „Dávej pozor! Uhodil jsi slečnu tady...“

On (ostro ironicky): „Slečinka to jistě přežije, nijééé?“

Ja: „Jasné, nič sa nestalo.“

On: „Hele, koukni jestli to mám pořádně zavřený, ať mi tady někdo něco netípne...“

Ona (kontrolujúc všetkých 46 zipsíkov na ruskaku): „Jó, nebój, máš to zavřěný.“

On: „Teda víš co? Řeknu ti, ty sedadla tady, nic moc. Hrozně nepohodlný.. Podej mi límec, já si dám límec. Tohle se nedá... Vem si taky límec, když tak. Budou tě bolet záda...“

Ona (podávajúc mu penový zdravotný límec na podporu chrbtice): „Tady máš, já si nedám, když tak mně dáš masáž.“

On: „No jó, to máš pravdu. Hele, mohli bychom takhle jezdit vlakem a nabízet lidem masáže páteře. Za pívo! Poskytujem masáž za pívóóó! Za pívo vám vymasírujeme zádááá! Masáž za pívóóó!“

Intenzita jeho hlasu stúpala. „Nechal se slyšet,“ ako by povedali Česi. Čím hlasnejšie prežíval svoju víziu, tým tichšie k nemu prehovárala jeho spoločníčka a poslušne pritakávala.

O chvíľku ďalšia pani v kupé vstala a prekročiac obrovský ruksak vyšla na chodbičku. Pán to vycítil a spýtal sa svojej spolucestujúcej: „Copak? Slečinku to přestalo bavit?“

Pani rýchlo odpovedala: „Né, slečna sedí pořád vedle mně... To vyšla jiná paní...“

Po chvíľke trápneho ticha pokračoval: „Když se jí nelíbí, ať si jde. Ale my si budem povídat dál celou cestou, ať se to někomu líbí nebo ne!“

A veruže si povídali. Oni si povídali tak, aby ich bolo počuť. Prebrali za nejakých 40 minút dve témy. Jedlo a choroby. K celkovému obrazu dodávam, že obaja mali pozoruhodnú nadváhu. Prešli si obsah svojej chladničky a mrazáku, plánovali svoje menu na nasledujúce dni. Řízky, hranolky, rejži, sekanou, štrúdl, svíčkovou. Posmutneli, keď si uvedomili, že si zabudli od mamy zobrať buchty.

Ďalšou témou boli choroby a lieky s nimi súvisiace. Že si ona zabudla ráno zobrať „Ibáč“, takže jej spoločník karhavo naordinoval celodenné bolesti chrbtice (nie kvôli životospráve, ale kvôli vynechanej tabletke). Pospomínali niekoľkých známych, ktorí absolvovali rôzne operácie – od srdiečka cez žalúdočné vredy až po vyskočenú platničku – porovnávali, či sa ich vlastné choroby vyvíjajú rovnako. A ja som za celý čas nenašla vhodnú chvíľu (ani tému), aby som sa mohla zapojiť do rozhovoru. A ani odvahu.

A potom boli "konečne" ticho. A práve vtedy by som chcela nazrieť do ich myslí, hlavne do mysle toho muža. Možno tam boli znovu řízky. Možno vôňa buchiet od mamy. Alebo predstava vychladeného piva za masáž. Zlosť na nepohodlné sedadlá slovenského rýchliku, či iracionálna zlosť na „slečinku“? Myslíte, že by som našla aj kúsok pokory?

A v tom tichu mi ho prišlo ľúto. Napriek tomu, ako sa prezentoval, prišiel mi úplne stratený. Neviem si ani teoreticky predstaviť, aký náročný je jeho život. Ale prístupom a postojom, aký za ten krátky čas ukázal, svoj život neobohatí. Nepomôže ani sebe, ani iným.

Keď som vystupovala, milo som sa pozdravila a zaželala pekné dni. Bolo mi tak nejak smutno z toho. Nahlas zaznelo trochu posmešné „Doviďjeňjá“ so sileným slovenským prízvukom.

Škoda, tešila som sa na neho. Ale asi som mu zjedla večeru. A možno ho niekto sklamal alebo mal zlý deň. Alebo tie buchty neboli od ideálnej mamy a nesie si tú trpkosť z detstva. Možno má so Slovenskom a našimi ľuďmi zlé skúsenosti. Mohli ho sklamať slovenské služby - napokon, koho by aj nie? Ale aby som neútočila len do vlastných radov, napadlo mi aj iné, celkom prozaické vysvetlenie – „Ta naše povaha česká...“  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?