A tak som si zaspomínala, ako sa vtedy pred takmer dvomi rokmi veci udiali. Bolo to neveselé, čo vám budem hovoriť. Ale všetko dobre dopadlo, bola to len ľahšia nehoda. Vďaka Bohu.
Celá záležitosť vyvrcholila výsluchom na polícii. Aj keď som pri nehode nebola, zastupovala som svoje neplnoleté deti ako svedok. Obžalovaný bol manžel. To, že môže výsluch prebiehať takto, som si nevedela predstaviť. Neverila som totiž, že aj v reálnom živote existujú „Profesionáli“. Ale fakt!
Privítal nás pán policajt drobného, ale mocného vzrastu. Možno ste videli Pacha a spomínate si na grófa Erdödyho... Ja si však neviem spomenúť, či mal gróf tiež toľko zlata na sebe. A pracovný počítač tiež isto nemal. Keby mal, kto vie, ktorú grófku by si dal na desktop. Na „nášho“ pána policajta z desktopu jeho výkonného počítača zvodne hľadela nahá žena zľahka prehodená cez motorku. Muž na správnom mieste. Hneď ma to začalo celé viac baviť.
Výsluch začal. Odpovedali sme na otázky a pán policajt ťukal do klávesnice ukazováčikmi naše výpovede, ktoré si vlastnými slovami prekomponoval – asi sme nehovorili dosť pekne - pričom si zľahka pobrukoval čo píše (to aby sme si nemuseli potom zdĺhavo čítať, čo sme "povedali", keď to podpíšeme). Sem tam sa hlboko zamyslel.
Bol večer, ale na stanici nepracoval v tom čase sám. Z vedľajšej kancelárie sa totiž zrazu ozval nežný prefajčený hlas jeho policajnej kolegyne, ktorá výkrikom "Do p**eeeeee!!" zhodnotila svoju situáciu a prišla sa nášho policajta spýtať, či jej nezoberie úraz. Náš asertívny vykonávateľ spravodlivosti profesionálne zahučal "vypočúvááám", pričom nedvihol pohľad od klávesnice a ďobkal ďalej. Kolegyňa teda musela ísť pracovať a neochotne odišla z kancelárie sprevádzaná našimi previnilými pohľadmi.
Počas urputného písania vypočúvajúceho policajta som mala dosť času poobzerať si to utešené miesto. Na stenách viseli plagáty nahých žien, no v ich kancelárii bol aj jeden kalendár s nahými mužmi. Ten stôl, nad ktorým visel, inak nevykazoval žiadne iné známky toho, že by patril žene, tak neviem. Jednoznačne tam vládol duch tolerancie ku všetkému a ku všetkým a na kratučký okamih som zatúžila mať tak skvelých kolegov.
Na stenách, čalúnených stoličkách a poťahoch od babky na čomkoľvek, čo to znieslo, sa črtali fľaky, ktoré matne ukazovali, koľko desaťročí si tam ľudia opierali unavené hlavy, prípadne čo mali na desiatu. Na vyblednutej mape aktuálnej mestskej časti boli pozapichované fotografie ratolestí kolegov z rodinných dovoleniek na Duchonke. Stoly, ktoré tam zakúpili ešte za Husáka, mali navrchu sklá a pod nimi sa to hemžilo príbehmi. Celú atmosféru veľmi umne dotváral obrázok na dverách s nápisom v kruhu "Zde udeřit hlavou".
Náš pán policajt ku koncu presmutne vzdychol a nespúšťajúc oči z monitoru sa spýtal obžalovaného: "..... a ste si vedomý...?" Môj manžel bez váhania prevzal slovo a povedal ešte presmutnejšie – a viem, že zo srdca a úprimne: „Áno, som si vedomý svojej viny.“ Dobrý policajt prikývol, všetko šlo podľa plánu. Doťukal.
Nasledovali formality. Obaja sme podpísali svoje nemé výpovede a rozlúčili sa. Manžel policajtovi iniciatívne v piatok o pol šiestej večer zaželal príjemnú službu, čo sa stretlo s agresívnym mlčaním a veľmi škaredým pohľadom (klobúk dole, že mu policajt jednu nevyťal, toľko by ešte dočiahol).
Napokon nám bolo povedané, že obžalovaný má šťastie, že prípad nepatril do kolónky „trestný čin“. V tom prípade by som mohla dať súhlas na trestné stíhanie. Na čo sa na mňa pán policajt sprisahanecky pozrel a prvýkrát sa usmial, huncút jeden. Odprevadil nás k vrátnici s prísľubom uzavretia celej kauzy, vraj máme očakávať doporučenú zásielku.
Mladý vrátnik, ktorý vyzeral ako vystrihnutý z toho kalendára s holými mužmi, mal svalov toľko, koľko je vankúšov na pohovke v Ikea a čierne obtiahnuté tričko s krátkym rukávom. Ukázal nám dvere a my sme neprotestovali. Opustili sme to čarovné miesto, kde z každého kúta na vás okrem pavučín dýcha minulosť.
Nerada by som krivdila policajnému povolaniu. Policajti sú nepochybne mnohokrát nápomocní a chránia nás - v duchu svojho hesla Pomáhať a chrániť! Som si istá, že mnohí tak robia z presvedčenia, od srdca. A niekedy aj nie. Niekedy sa im to jednoducho nedarí. Postavy v tomto príbehu nie sú vymyslené. A podobnosť s viacerými policajnými stanicami naprieč Slovenskom by asi tiež nebola náhodná. Niekedy je to v človeku samotnom, inokedy v energii miesta, kam chodí denne do práce. A niekedy z každého trošku a potom nám vzniknú Profesionáli. A tak sa stane, že tí seriáloví nie sú vôbec až tak vzdialení od reality.
